Je krátko po osemnástej hodine a ja vstávam od partitúry Wagnerovej hudobnej drámy Ježiš Nazaretský, na ktorú sa už asi dve hodiny nedokážem vôbec sústrediť. Myšlienky mi zabiehajú na nábrežie, k novému opernému divadlu, kde si dnes večer opäť pozriem Meyerbeerovho Proroka. Počas obliekania sa v duchu vraciam k dvojstranovej kritike predstavenia v opernej prílohe Večerníka. Autorova snaha o osvetlenie dramaturgie inscenácie vyprovokovala živú internetovú diskusiu. Opera v tomto meste zažíva totiž neobyčajnú renesanciu. Za krátky čas sa stala nová budova opery neoficiálnym symbolom nášho malého veľkého mesta, v ktorom pre obrovský záujem verejnosti hrajú divadlá každý deň, sedem dní v týždni a tristošesťdesiatpäť dní v roku.

Stavbu novej opery si vyžiadali obyvatelia masívnymi protestami a demonštráciami. Na pozemku opusteného nákupného parku vyrástla v rekordnom čase elegantná budova v biomorfnom architektonickom štýle. Pri pohľade z mosta vypadá ako kríženec obrovskej chobotnice a skarabea, ktorý sa vo veľkolepom večernom osvetlení jagá ako nejaká secesná brošňa. V jej útrobách sa skrýva niekoľko divadelných sál najrozmanitejších veľkostí a tvarov. Hľadisko tej najväčšej pojme sedemtisícdvestojeden divákov, ktorí aj dnes večer obsadia divadlo do posledného miesta. Nemusím sa ponáhľať. Vstupenku už dávno mám, stiahol som si ju z internetu a vytlačil na domácej tlačiarni. Ozdobou novej opery je divadelná sála s čiastočne zakrytým orchestrišťom a špeciálne koncipovanou akustikou, v ktorej sa hrávajú výlučne opery a hudobné drámy Richarda Wagnera.

Opera u nás už našťastie dávno nie je tým zanedbaným najdúchom, intrigantskou stajňou, peňazožrútskym molochom, ktorý vďaka rozhádanému umeleckému kolektívu a chýbajúcemu záujmu o kumšt ponúkal len nezáživné predstavenia muzeálne ladených foriem, ktorých výprava dychtiaca v prvom rade po duchovi skladateľa prilákala do hľadiska nanajvýš osamelých nostalgikov a audiofilov bez schopnosti intelektuálnej akcelerácie interpretácie divadelnej inscenácie. Novému, nestraníckemu ministrovi kultúry, ktorý bol občanmi priamo zvolený na sedemročné obdobie sa podarilo v rekordnom čase vybudovať v hlavnom meste opernú scénu svetového formátu. Novým národným športom sa namiesto nakupovania stalo chodenie do opery. Niektoré obchodné reťazce museli kvôli pretrvávajúcemu nezáujmu verejnosti vyhlásiť bankrot. Predavačky a pokladníčky skrachovaných supermarketov našli po krátkom školení miesta v zboroch a štatistériách hudobných divadiel, ktoré po celej republike vyrašili ako huby po daždi. Môj známy, ktorý má nastarosti organizáciu týchto školení mi spomínal o nejednej skrytej Violette, Norme, či Donne Anne, a talentoch na ktoré čaká obrovská kariéra.

Kráčam námestím a v hlave mi znie Korunovačný pochod zo štvrtého dejstva. Pod pazuchou stískam opulentný programový bulletin inscenácie, ktorý aj dnes zdobia zvučné mená. Po ceste preplneným nábrežím míňam móla s pristávajúcimi loďami, ktoré húfne vypľúvajú zahraničných návštevníkov. Prednášky dramaturgov o predstaveniach večera s následnou diskusiou na jednom z parníkov mestskej flotily sa tešia veľkej obľube. Obzor rozsvecujú záblesky neďalekej rafinérie a do nosa mi udiera ľahký pach nespracovanej ropy. Jej novoobjavené náleziská na juhozápade krajiny spôsobili pred nedávnom malú senzáciu a náhly záujem nielen olejárskych kartelov. Už zďaleka vidieť postávajúce skupinky tínedžerov hádajúcich sa o to, ktoré z operných predstavení dnešného večera je viac cool. Ich smiech sa mieša s cinkaním pohárov a ja dostávam chuť na kvapku šampanského. Opätujúc vľúdny úsmev uvádzačiek kĺžem do svetla vestibulu divadla míňajúc pestrofarebné vejúce banery s Degasovým citátom: Na opere je všetko falošné. Svetlo, dekorácie, účesy baletiek, ich prsia i úsmevy. Pravé sú len dojmy, ktoré vyvolávajú.

Tags: Richard Wagner, opera, fikcia