Cesta do hudobného časopriestoru
![KKL Luzern [foto: Web]](BIGluzern.jpg.jpg)
Vždy som rád siahol po dobrej verneovke. K mojim najobľúbenejším patrila poviedka Tajomný hrad v Karpatoch, pôsobivo sfilmovaná Oldřichom Lipským, s nezabudnuteľným Michalom Dočolomanským a Gabrielou Beňačkovou, ktorá prepožičala svoj hlas omamnej opernej dive Salsa Verde. Mnoho nápadov a vynálezov zaznávaného Orfanika, tak trochu šialeného dvorného vynálezcu operného zloducha baróna Gortza, ktoré vtedajšia kritika označila za fantazmagórie sú dnes už dávno bežnou súčasťou nášho života. Dohováranie sa na diaľku pomocou komunikačných prístrojov či „uväznenie“ ľudského hlasu a obrazu v „hracích skrinkách“ vyznieva s odstupom času ako úsmevná veštba digitalizovanej spoločnosti.
„Ak nie je náš príbeh pravdepodobný dnes, bude pravdepodobný zajtra. Nikto sa ho potom neodváži zaradiť do ríše legiend“, píše Verne v úvode svojej poviedky. Pre dnešných „Verneov“ publikujúcich v časopisoch o fyzike a astronómii, ale aj pre poetickejších romancierov sú príbehy o cestovaní v čase a priestore rýchlosťou svetla, ktoré by sa dalo docieliť umelým zmrštením časopriestoru už veľmi pravdepodobné. To čo je pre týchto autorov síce možnou, no stále fantastickou vedeckou realitou je však pre mňa osobne už dávno realitou žitou. Moju poslednú cestu časopriestorom, ktorá ma zaviedla do reality jedného Života hrdinu od Richarda Straussa som absolvoval minulé leto v priestore koncertnej sály Lucernského festivalu, ktorá pokojne znesie prívlastok „akustický zázrak s vlastným časopriestorovým kontinuom“. Interpretácia tohto zvukovo mimoriadne hutného kusu rozochvela nielen synapsy môjho nervového systému, ale aj hranice puristickej architektúry špičkovej koncertnej sály, ktorá sa menila každou minútou dekódovania času partitúry v podaní Cleveland Symphony Orchestra a ktorého tok a rýchlosť usmerňovala taktovka nového šéfdirigenta Viedenskej štátnej opery Franza Welsera Mösta. Moje dojmy z tohto priestoru sa menili v závislosti od taktu a notového materiálu skladby. A tak som sa chvíľu cítil ako jeden z vyvolených na palube Noemovej archy a vzápätí nato ako zmenšenina samého seba na dne rezonančného trupu ozrutného violončela, obklopený znejúcim oceánom harmónií a zurčiacich tém. Partitúra tohto Heldenleben urobila z lineárneho času cyklický fenomén a 50 minút reálneho trvania skladby sa zredukovalo na pocitových 20. Pristátie v priestore newtonovského fyzikálneho kontextu po posledných taktoch bolo tvrdé. Tak ako všetkým navôkol sa ani mne nechcelo prerušiť potleskom to živé ticho, ktoré sa po skončení kadencie rozliehalo sálou.
Teóriám o zmršťovaní časopriestoru síce nerozumiem, no viem ako funguje. Jeho základným predpokladom je jasné vedomie, citlivé zmysly a „verneovská“ odvaha do myslenia za hranice všednosti.
blog comments powered by Disqus
